Way up here

Cestujem spolu so Simonou a Alenkou. Najskôr letíme z Budapešti do Amsterdamu, kde prestupujeme a letíme až do Minneapolisu, kde si nás vyzdvihnú naše host rodiny.

Lietadlo, ktoré nás viezlo trasu Budapešť - Amsterdam štartovalo už 6:15 ráno. Ak od tohto času odpočítam čas, ktorý je pasažier povinný stráviť na letisku pred odletom (cca 2 hodiny) plus čas, za ktorý sa autom dopravíme z Bratislavy do Budapešti (cca 1,5 hodiny) a ešte k tomu pripočítam rezervný čas pre prípad dopravnej špičky (ktorá v tomto čase samozrejme nie je :-)) - 1 hodina, tak dostanem jednoduchú rovnicu, ktorá mi povie, kedy musím z domu vyštartovať, aby som lietadlo stihol:

6:15 - (2+1,5+1) = 1:45

Na letisku som sa stretol so Simonou, Alenkou + všetkými rodičmi (poprípade súrodencami, ktorí si chceli byť na 100% istý, že dotyčný (S.M.) naozaj odletí). Po dojímavom lúčení sme sa svorne vybrali pred skenery kovov. Ja som sa celú cestu usmieval a vôbec som nevedel prečo. Ako inak, mal som znovu šťastie a začal som pípať. Neviem ani prečo, ale aj napriek tomu, že kontrola kovov bola "vážna" chvíľa, začal som sa potichu smiať. Policajt si to všimol a začal ma kontrolovať ešte oveľa dôkladnejšie a kovovou "tyčkou" skontroloval naozaj všetko. V Amsterdame nás kontrolovali nejaký americkí agenti a vypytovali sa fakt hovadiny. Samozrejme, na všetko sme veľmi múdro a pravdivo odpovedali:

Agent: "Tašku si si balil sám?"

Ja: "Samozrejme" :-) (...vtipné to je, pretože chalani v mojom veku si tašky nikdy nebalia sami...)

Cestou som sa skamarátil s jednou letuškou. Máme sa stretnúť na State Fair (o tom v ďalších príspevkoch). Na letisku nás čakal Scott s našimi host rodinami. Moja si pripravila cool poster, aby som ich spoznal. To bolo fajn, lebo po toľkých stresoch z vypisovania rôznych dokumentov by som si asi ani Scotta nevšimol.